Poľsko na Slovensku

Dvadsiateho siedmeho januára 1945 oslobodili sovietski vojaci nemecký nacistický vyhladzovací tábor KL Auschwitz. To, čo tam našli, vzbudzuje dodnes obrovskú hrôzu a absolútne morálne odsúdenie.

Slobodu vtedy znovu získalo takmer 7 tisíc väzňov. Už skôr, v dňoch 17. – 21. januára, bolo z KL Auschwitz a jeho podtáborov vysťahovaných približne 56 tisíc väzňov, ktorí v zničujúcich pochodoch smrti kráčali do vnútrozemia Tretej ríše. V tábore zostali ľudia-tiene, navždy zmrzačení nepredstaviteľným fyzickým a psychickým mučením. Zázrakom prežili neľudské životné podmienky, hlad, mráz, choroby, prácu nad ich sily, neľútostné bitky a útoky psov, vreskot a urážky mučiteľov. Niektorí boli obeťami zločineckých lekárskych experimentov. Každodenne mali pred očami smrť svojich súputníkov v zajatí: mužov, žien, starších a zdravotne znevýhodnených osôb, ako aj detí. Boli svedkami mnohých popráv – aj takých, ktoré esesáci vykonávali z krutej zábavy. Časť väzňov bola prinútená prenášať mŕtvoly zavraždených osôb v plynových komorách a páliť ich v krematóriách. Uvedomovali si pri tom, že ich čaká taký istý osud.

To je iba skrátený popis pekla na zemi, ktorým bol Konzentrationslager Auschwitz – miesto, na ktorom bolo zavraždených viac ako milión Židov a tisíce obetí iných národností vrátane Poliakov, Rómov, Sintov a vojnových zajatcov – príslušníkov Červenej armády. Taký istý osud postihol milióny Židov zavraždených v iných nemeckých nacistických táboroch smrti: v Treblinke, Sobibóre, Bełżci, Kulmhofe, Stutthofe a v desiatkach ďalších. Mocní Tretej ríše naplánovali a realizovali úplné vyhladenie židovského národa. Preto vytvorili sieť táborov fungujúcich ako skutočné továrne smrti. Vraždy tam boli vykonávané podľa vzorca priemyselnej produkcie – v stovkách a tisíckach, efektívne, so zohľadnením trvania a nákladov na prepravu, pričom sa viedla dôkladná dokumentácia. Takáto extrémna neľudskosť a poníženie miliónov nevinných ešte nikdy predtým nebolo.

Ťažko sa o tom píše, číta, hovorí... V biblickej Knihe múdrosti nachádzame slová: Vo veľkej múdrosti – veľa utrpenia , a kto spôsobuje poznanie – spôsobuje aj utrpenie. Avšak treba túto námahu vynakladať. Treba šíriť toto poznanie medzi novými pokoleniami. Aj za cenu utrpenia, aké so sebou nesú. Budúcnosť sveta musíme formovať s hlbokým pochopenie toho, čo sa pred viac ako 75 rokmi udialo v srdci Európy a o čom stále hovoria očití svedkovia. Nech je večnou výstrahou aj to, čo sa stalo s národom potomkov Leibniza, Goetheho, Schillera a Bacha – keď sa nakazil vírusom imperiálnej pýchy a rasistického opovrhnutia. Nesmieme tiež zabúdať, že posledným rozhodujúcim krokom k 2. svetovej vojne – bez ktorej by nebolo tragédie holokaustu – bola tajná dohoda Hitlera a Stalina z 23. augusta 1939 roku. Zakladala sa na vzatí slobody a suverenity štátom strednej a východnej Európy. pričom vtedy vytvorená blízka spolupráca oboch totalitných režimov trvala do posledných hodín pred útokom, ktorým nacistické Nemecko prekvapilo ZSSR 22. júna 1941 roku.

Pravda o holokauste nesmie zahynúť. Nesmie ju deformovať, ani zneužívať na potreby vybraných cieľov. V mene svätej pamäti o vyhladení Židov a aj ako prejav úcty k ďalším obetiam totalitarizmov 20. storočia to nesmieme a nebudeme tolerovať. Budeme sa naďalej usilovať o to, aby si svet pamätal tento zločin. Ako aj o to, aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo.

Poľský odboj sa veľmi skoro ujal posolstva o odhalení pravdy o holokauste, ako aj pomoci Židom ohrozeným vyhladením. Poľský podzemný štát, ktorý vznikol na našom okupovanom území, sa snažil chrániť všetkých, ktorí ešte donedávna boli občanmi nezávislého Poľska. V septembri roku 1940 sa dôstojník Poľskej armády Witold Pilecki, v porozumení s poľskou konšpiračnou vládou, nechal uväzniť v KL Auschwitz. Utiekol v apríli 1943 a následne podal správu o tom, čo sa tam dialo. Toto je úryvok zo správy: „Chorí [na týfus], v bezvedomí aj tí takmer zdraví [...] boli naložení do auta a vyvezení [...] do plynových komôr. [...] Jeden osemročný chlapec poprosil esesáka, aby ho nechal. Kľakol si pred ním na zem. Esesák ho kopol do žalúdka a hodil do auta ako šteňa.“ Aj vyslanec emigračnej poľskej vlády Jan Karski videl na vlastné oči zverstvá, ku ktorým dochádzalo vo varšavskom gete a v nemeckom tranzitnom tábore v Izbici. Pripravil memorandum o nemeckom systéme vyvražďovania Židov. Od decembra 1942 ho prezentoval mienkotvorným skupinám a najvyšším orgánom spojeneckých krajín. Ešte predtým adresoval generál Władysław Sikorski, premiér poľskej vlády v Londýne, spojencom nótu, ktorú prijala poľská Rada Ministrov na zasadnutí dňa 6. júna 1942 roku. Uvádzal v nej: „...likvidácia židovského obyvateľstva nadobúda neuveriteľné rozmery. V takých mestách ako Kolomyja, Stanisławów, Lublin, Rzeszów, Miechów, sú vraždené desiatky tisícov Židov. Gestapo každodenne vykonáva hromadné popravy vo varšavskom a krakovskom gete. [...] Židia v Poľsku čelia najstrašnejšiemu prenasledovaniu vo svojej histórii.“

V tom istom čase Poľský podzemný štát založil Radu pomoci Židom. Vďaka nej získalo takmer 50 tisíc ľudí dokumenty, strechu nad hlavou, peniaze a lekársku pomoc. Poľskí diplomati organizovali útek Židov na územia, ktoré nekontrolovalo nacistické Nemecko. Významné percento tých, ktorí prežili holokaust, vďačilo za svoj život tisícom poľských Spravodlivých medzi národmi. V našich rodinných príbehoch, historických a literárnych dokumentoch existuje stále živá spomienka na mnohé osoby židovského pôvodu, ktoré boli ukrývané v podkroviach, pivniciach a stodolách. Tak ako aj spomienka na skromné jedlo pre židovských utečencov a radu, akou bezpečnou cestou sa vydať na útek. Nemecký okupant trestal v Poľsku každé takéto gesto smrťou. Takýchto prípadov boli stovky. Medzi miliónmi Poliakov sa našli aj osoby, ktoré mohli pomôcť skrývajúcim sa Židom, ale nedokázali prekonať strach o svoj život a život najbližších osôb. Boli aj takí, ktorí z nízkych pohnútok odovzdávali Židov do rúk nemeckých okupačných orgánov, alebo sami voči ním páchali odsúdeniahodné skutky. V tamtých dramatických podmienkach súdny systém Poľskej podzemnej vlády vydával rozsudky a vykonával tresty smrti proti týmto zločincom.

               Nemecké nacistické koncentračné tábory postavené v okupovanom Poľsku boli a sú pre nás dodnes neznesiteľným ponížením. Sú stelesnením drastického popierania našej tisícročnej kultúry a histórie, poľského ducha slobody, tolerancie a solidarity. Genocída Židov, hoci sa uskutočňovala na území takmer celej Európy, bola obzvlášť silnou ranou pre poľský štát, ktorý bol po stáročia mnohonáboženský a mnohonárodný. V predvojnovom Poľsku bola židovská komunita jednou z najpočetnejších v celej histórii tohto národa. Zo 6 miliónov občanov Poľskej republiky, ktorí zomreli v dôsledku 2. svetovej vojny (viac ako pätina z celkového počtu obyvateľstva), tvorili až 3 milióny poľskí Židia. A to bola najväčšia skupina obetí holokaustu.

               Židovská komunita, ktorá žila a vyvíjala sa v našich krajinách takmer desať storočí, v priebehu niekoľkých rokov takmer úplne vymizla. Poľsko náhle prišlo o tisíce židovských dejateľov kultúry, vedcov, lekárov, právnikov a úradníkov, podnikateľov, remeselníkov, obchodníkov a ďalších hodnotných odborníkov. Medzi zavraždenými boli manželia, priatelia, susedia a spolupracovníci ľudí s nežidovskými koreňmi. V našich mestách pretrváva spomienka na mučeníctvo Židov, ktorých nemecký okupant koncentroval vo štvrtiach – väzeniach, čiže getách. Predvojnových synagóg, ktoré dodnes slúžia ako modlitebne, ostalo len zopár. V zachránených budovách židovských náboženských škôl či v rituálnych kúpeľoch už dnes nepočuť jazyk jidiš ani hebrejčinu. Na území súčasného Poľska sa nachádza takmer 1200 identifikovaných židovských cintorínov, ale už niet tých, ktorí by mohli navštevovať hroby. Židovské umelecké a remeselné diela, starožitné knihy, grafiky a rukopisy vedcov, spisovateľov a skladateľov boli nenávratne zničené.

               Históriu Židov v Poľsku a ich zničeného sveta nám dnes sprostredkovávajú publikácie, vedecké konferencie, festivaly, výstavy, koncerty a pamiatky ako súčasť činnosti štátnych vedeckých inštitúcií a kultúrnych zariadení, ako sú múzeá, divadlá, archívy alebo knižnice. Postupne ožívajú židovské náboženské obce, spoločenské organizácie, vydavateľstvá a časopisy. Podporujeme tieto aktivity, pretože v príbehu poľských Židov a ich mučeníctve nesmie mať posledné slovo nemecký nacizmus.

               Spomienka na tragédiu, akou bolo vyhladenie Židov, by mala byť dôležitým a trvalým prvkom výchovy k mieru. Príbehom, ktorý preniká do ľudských sŕdc, rúca bariéry predsudkov, rozdielov a nenávisti. Lekciou o tom, ako prejavovať pochopenie a pomoc tým, ktorých osud najviac postihuje.

               A práve v tomto duchu oslávime Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Rozhodnutím Valného zhromaždenia OSN ho už 15 rokov oslavujeme na výročie oslobodenia KL Auschwitz. Preto sa o štyri dni v priestoroch poľského štátneho múzea Auschwitz-Birkenau, na mieste, kde je rozptýlený popol viac ako milióna obetí holokaustu, stretneme s vodcami a vysokými predstaviteľmi krajín z celého sveta. Budú nás sprevádzať aj tí najstarší pamätníci týchto udalostí. Na 75. výročie symbolického ukončenia vyhladenia budeme svedčiť o pravde. Spoločne budeme vyzývať k mieru, spravodlivosti a rešpektu medzi národmi.

 

Večná pamiatka a česť zavraždeným v KL Auschwitz!

Večná pamiatka a česť obetiam holokaustu!